2052
sci-fi poviedky















Autor
VydavateÄľ
Licencia
Vydanie
GKBN
Stanislav Hoferek
Greenie kniĹľnica
CC-BY-NC-ND
Ĺ ieste (2013)
101001
Ăšvod
Čo prinesie budúcnosť? Ako sa bude žiť? Ak si dávate tieto a podobné otázky, táto kniha je pre vás. Zbierka poviedok, ktoré ukazujú rôzne možnosti, kam sa dostane náš svet a kam sa dostaneme my, ľudia. Spoznajte iné planéty i samého seba, vynálezy z oblasti medicíny či jednoduchý boj ľudskosti a ľudskej lenivosti. Poviedky sú krátke, dobre sa čítajú a výborne sa hodia pre ľudí, ktorí sa radi zamýšľajú nielen nad budúcnosťou.
Zvierka vznikla po tom, čo sa nestihla poslať trojica poviedok do súťaže. K prvým trom poviedkam postupne pribudli ďalšie a všetky spĺňajú zadané podmienky, ktoré robia písanie znovu o niečo náročnejšie. Dostať na 3 až 5 strán príbeh, postavy, prostredie, zápletku i humor nie je nič jednoduché, ale výsledok stojí za to.
Prvá poviedka je založená na častej téme cestovania vesmírom a núdzového pristátia, kde sa trojica hrdinov pokúša prežiť. Inšpiráciou je história dobývania ríše Inkov Španielmi v 16. storočí.
Druhá poviedka, Humanita, rozoberá súčastného človeka, ktorý sa mení rýchlejšie ako kedykoľvek predtým, vďaka technickému pokroku. Akí budeme za niekoľko rokov, keď vďaka inteligentným zariadeniam budeme musieť iba minimum vecí, pretože sa naše vlastné vynálezy o nás postarajú?
Tretia poviedka je malým pohľadom na armádu a vojenské myslenie, ktoré sa za tisíce rokov až tak veľmi nezmenilo. Dôležitá časť je spoznávanie iných kultúr, ktoré môžu byť mimoriadne odlišné, prekonávajúce hranice predstavivosti „netrénovaného“ človeka. Inšpiráciou je známa scéna z filmu Hviezdna Brána (1994), v ktorej sa prvý krát stretávajú úplne odlišné kultúry.
Štvrtá poviedka rozpráva príbeh malej skupiny ľudí, ktorí sa v mene viery rozhodli začať nanovo. Vysadenie na vzdialenej planéte, podobnej zemi, bez akýchkoľvek prístrojov. Nová kolónia postavená rukami. Cesta za náboženskou čistotou je však náročná a aj tú najsilnejšiu mladú lásku dokáže prekaziť smrť, ktorej sa dalo zabrániť.
Piata poviedka porovnáva dva odlišné, a predsa nie veľmi odlišné svety, ktoré spájajú niektoré maličkosti. Veľký svet a malý svet, ktorý skončil a zanechal za sebou dva záznamy. Systémové s technickými detailami a veľmi netechnický denník malej slečny.
Šiesta poviedka sa pozrie do minulosti, konkrétne na tému vzťahov a pomsty. Dnes už starší vedec chce aspoň na chvíľu urobiť to, o čom bol celý život presvedčený, že je to nutné zmeniť za akúkoľvek cenu.
Za niekoľko dobrých tipov, ako upraviť niekoľko chýb v textoch a spraviť ich pútavejšími, vďačím Sandre Procházkovej. Postava hneď z prvého príbehu pritom nie je pomenovaná po nej, no úplnou zhodou okolností som ju vypátral na sociálnej sieti.





Obsah
2052	1
Ăšvod	2
Preteky s kyslĂ­kom	4
Humanita	8
Krok do neznáma	11
Michal a Magdaléna	15
Denník z inej planéty	19
AlternatĂ­vna minulosĹĄ	23
Preteky s kyslĂ­kom
„Myslím, že naše šance na prežitie na tomto mieste sú obmedzené,“ hovorí po chvíli váhania kapitán Scott. Z trinástich členov posádky škrtlo pristátie rovných desať.
„Scott, prečo nepovieš na rovinu, že sme úplne v riti? Tu žiadne zachraňovanie situácie miernymi klamstvami nepomôže,“ ozýva sa vždy prchký a priamočiary Steven Coldiak, prezývaný Smrťák. Jediný z mariňákov, ktorý prežil obidve predošlé výpravy
Kapitán Scott, nie veľmi energický človek s príšerne konzervatívnym myslením, má na starosti loď. Tá je však poškodená mikroasteroidmi. Misia úspešná, podarilo sa preskúmať planétu, ktorá je vďaka technickému pokroku dostupná zo Zeme. Stará dobrá elektronika a mechanika však má svoje limity a poškodenie lode malými kúskami skál, ktoré sa ponáhľajú, nikto nepredpokladal.
Posádke sa podarilo s poškodenou loďou pristáť na jednej z najbližších planét. Skaly, ďalšie skaly, silný vietor a zvláštna nízka tráva. K tomu málo kyslíka. Steven Coldiak si neodpustil svoje večné poznámky o smrti. Pristávací manéver prežili traja ľudia. Kapitán Scott, doktorka Procházková, ktorej znalosti botaniky nepokrývajú miestnu jednoliatu trávu a večne naštvaný Steven Coldiak.
„Nerada vás ruším, páni, ale aká je šanca? Myslím pre nás? Môže niekto prísť a zachrániť nás?“
„Sandra, pekne sa usmievaj, nech je aspoň niečo pekné na tomto hnusnom mieste, ktorý ešte viac zhyzdia naše mŕtvoly.“
„Už rozumiem, prečo ti hovoria Smrťák. Čo ťa poznám, tak stále tvrdíš, že by si niekto zaslúžil guľku medzi oči, pobyt vo voľnom vesmíre bez obleku alebo niečo podobné.“
„Skapeme tu. O čom mám rozprávať? O počasí?“
Scott sa púšťa do malého kopca, hľadajúc čokoľvek, čo by mohlo pomôcť prežiť. Poškodenie lode je priveľké a jej oprava bez dielov a množstva odborníkov je vylúčená.
„Vidím niečo. Malá dedina. Asi míľu, smerom... tadiaľ,“ ukazuje kapitán a zároveň nadáva na nefungujúce zariadenie v ruke.
„Tak to chcem vidieť, kto by už žil priamo tu. A dedina, no určite. Nejaká banda primitívnych zverov, alebo ľudia zo Zeme. To by bolo hnusne otrepané. A ešte by oni chceli od nás pomoc. Môžu zabudnúť!“
„Bez tých rečí, Steven. Nemáme inú možnosť.“
Kapitán zlieza z kopca a smeruje k dedine, v pätách so Stevenom a Sandrou. Vidia niekoľko jednoduchých chatrčí so strechami z trávy.
„Mala by si ísť prvá.“
„Prečo ona? Prečo nie ja? Viem vyjednávať!“
„Nič v zlom, ale posledné, čo chcem, je dať niekomu príčinu na útok.“
„Scott, oni prídu s palicami a my máme poriadne zbrane!“
„Nevieš kto to je a už chceš vyvražďovať. Počúvaš sa vôbec?“
„Benjamin, Steven, prestaňte s tým a hneď.“
Doktorka zostupuje z kopca. Prechádza cez dedinu, ktorá vyzerá opustene. V strede sa nachádza ohnisko a pri ňom nanesené množstvo trávy. Ostatní ju nasledujú a Smrťák ju dokonca predbieha. Nestíha sa čudovať, ako rýchlo sa Steven Coldiak presunul do prvej línie. Vlastne ho nikdy nechápala, a nie len ona.
„Schovali sa. Ja beriem tie dve hnusné búdy. Sandra, ty choď...“
„Počkaj, nemôžeš len tak vletieť do cudzieho domu,“ napomína ho Scott.
„Akého domu? Je to niekoľko na rýchlo zbúchaných stien a budem rád, ak sa mi to nerozpadne nad hlavou.“
„Nechápeš to. Nie je to slušné.“
„Skapeme tu. Tak si nechaj tú svoju slušnosť pre seba. Je čas konať!“
„Chceš, aby počuli čo teraz rozprávaš? Mali by sme sa stiahnuť a osloviť ich až keď vyjdu. A nie všetci naraz.“
„Čo máš proti mne? Všetko hádžeš na mňa, všetko je moja vina a ty si dokonalý. Musel si sa poriadne udrieť do hlavy a...“ Výmenu názorov dvoch mužov zastavuje doktorka.
„Tak dosť! Prestaňte! Steven, toto skúsim ja. Urobíš niečo s loďou, čo by sme mohli použiť? Benjamin, pôjdeš s ním? Nechajte diplomaciu na mňa.“
„Na teba? Čo o tom vie panička od zeleniny?“
„Pusti sa do toho,“ povzbudzuje ju Scott. My sa vrátime.
Doktorka botaniky nie je expertka na diplomaciu. Sedí pri ohnisku čo najtichšie a čaká vo vzduchotesnom obleku. Kontroluje ukazovateľ zásob kyslíka a vie, že práve oblek je jednou z prekážok pre kontakt. Nemôže ho zložiť. Pomaly vchádza do najväčšej chatrče. Všimne si pohľady domorodých obyvateľov. Spali, všetci do jedného, kým ich nezobudila.
„Sandra. Sandra.“ Ukazuje na seba a snaží sa vysvetliť svoje meno. Ukazuje však skôr na oblek a domorodé obyvateľstvo nevie, čo im naznačuje. Vyzerajú humanoidne. Nízki, zakrytí trávnatými dekami, ktoré sú lepené alebo zošívané. Kamenno trávnatá planéta, pripomínajúca savanu v období sucha, je domov niekoľkých indiánov v malých dedinách. Termín indián sa úplne nehodí, no Sandra im toto pomenovanie prideľuje.
„My, Zem, ľudia. Vy?“ Najmladší sa boja a svoju hlavu skrývajú pod deku. Priblíženie spôsobuje len strach. 
„Viem že mi nerozumiete, ale potrebujeme pomoc. Havarovali sme, naša loď sa nedá opraviť a dochádza nám kyslík.“
„Kiuu, kiuu kuupta.“
„Kupta? Čo to znamená? Ja Sandra, San-dra,“ hovorí svoje meno a ukazuje na svoju hruď. „Ty si Kiuu? Ja Sandra, ty Kiuu?“
„Kiaappa nu kuupta kiuu.“
„Kde si? kde si?“ Scottov hlas sa ozýva zo stredu dediny.
„Niečo nové?“ Pýta sa ho Sandra, vychádzajúca z domu.
„Nevyzerá to dobre. Vysielač polohy je zničený a ak sa nás niekto pokúsi hľadať... Čo sa ti podarilo?“
„Sú tam živé bytosti. Hovoria, len neviem čo. Kiu, kiapa a tak nejako. Hovorí ti to niečo?“
„Môžu hovoriť čokoľvek, od dobré ráno po najnovšie recepty. Skúsiť to radšej ja?“
„Neviem, či je to dobrý nápad. Boja sa aj mňa a to som jedna. Iba jeden z nich rozpráva.“
„Čo si im povedala? Skúsila si sa predstaviť a požiadala si o pomoc?“
„Nerozumejú. Aj keď hneď po tom začal ten jeden so mnou rozprávať. Možno nejaká telepatia.“
„Steven sa snaží urobiť niečo so senzormi, chce nájsť v blízkosti vodu.“
„To nám pomôže iba vtedy, ak urobíme niečo s kyslíkom. Koľko ti ukazuje zásobu?“
„Sakra, musím mať nejakú dieru v obleku. Sotva polhodina. Klesá to. Smrťák stále hovorí, že zomrieme, teraz to povedal aspoň trikrát a ja budem prvý!“
Sandra rozmýšľa, ako pomôcť Benjaminovi. Veliteľ, priateľ a tiež niekto, kto potrebuje pomoc čo najrýchlejšie. Ale pomoc od koho? Unáhlene vstupuje do miestnosti a toho, ktorí sa s ňou rozprával, žiada o pomoc. Naznačuje mu, aby išiel spolu s ňou von, ale bez úspechu. Chytá ho za ruku a zdvíha do vzduchu. Okamžite začínajú všetci pokrikovať. Stavajú sa medzi ňu a vchod. Aj tí najmenší. Skladá ho dole, medzi ostatných.
Vzniká okamžité obkľúčenie. Neznáme myšlienky v zvláštnom jazyku. Niektorí sa stavajú ako odvážni bojovníci, iní pobehujú sem a tam. Najstarší, už skrivený vekom, zapaľuje oheň. Rýchle pohyby dvoch kameňov oproti sebe, tak rýchle, že by to nikto z ľudí nedokázal, hádžu iskry na hromadu vysušenej trávy.
	Indiáni vyberajú najmladšieho člena a bez sekundy rozmýšľania ho hádžu do ohňa. „Obeta,“ vyjaduje sa Scott. Ani nedopovedal celé slovo a už sa k dieťaťu zohýňa Sandra.
Sama nie je matkou, ale ani chvíľu neváha. Riskuje poškodenie rukavíc a s tým aj vlastný život a vyťahuje popálené dieťa. Napriek tomu, že je z úplne inej planéty a iného druhu, plače rovnako, ako by plakalo ľudské dieťa zo Zeme.
„To si možno nemala,“ upozorňuje ju Scott. „Sme pre nich zlý duchovia, chcú nás preč. Nemala by si... ale iný kraj, iný mrav. Nejaký nápad, čo by sme mohli očakávať?“
„Možno by sme sa mali pozrieť za Stevenom, či niečo našiel, čo by nám mohlo pomôcť prežiť.“
„Ty si botanička, čo vieš o tejto tráve? Niečo musia jesť.“
„Máš pravdu.“ Skláňa sa a trhá niekoľko lístkov. Rada by tú trávu preskúmala lepšie, ale prekážajú jej rukavice. „Pripomína mi to jednu rastlinu z Peru. Ľudia ju používajú už tisíce rokov.“
„Na čo?“
„Na dýchanie. To je ono!“ Choď po Stevena. Niečo chcem vyskúšať.
Steven zatiaľ nadáva na svet, na celú smiešnu misiu a na ten krátky čas, čo mu ostáva. Podarilo sa mu nájsť malé jazero s vodou. Možno vôbec nepitnou.
„Steven! Steven!“
„Čo je, horí?“
„Aj to. Sandra na niečo prišla. Niečo s tou trávou.“
„Špecialistka na trávu prišla na niečo s trávou. Neuveriteľné. Zistila, že je zelená. A ja som zistil, že tu všetci pomrieme. Našiel som vodu a nastavil som všetky mikročipy na vysielač, ktorý sa podarilo aspoň čiastočne opraviť. Nevysielame S.O.S. Ani nič podobné, len šum. Len úplní blázni budú vysielať plnou silou šum. Blázni ako my.“
„Poď už.“
Prichádzajú k Sandre, ktorá má na sebe len časť obleku, bez helmy. S ťažkosťami sa jej darí dýchať miestny vzduch.
„Zelená farba znamená chlorofyl. Prírodné farbivo.“
„Vieme, čo je chlorofyl, za čo nás máš? Povedz na rovinu, skapeme dnes, alebo až zajtra?“
„Steven, toto sa podobá na niektoré rastliny z Ánd. Rozdrvené lístky dokážu uvoľňovať dýchacie cesty a menej nad vecami rozmýšľaš. A menej trepeš o smrti. Na mne to funguje. Benjamin, daj si dole helmu.“
„Počkaj,“ chceš mi povedať, že to môžeme prežiť? Podarilo sa mi čiastočne opraviť vysielač. Ak prežijeme dosť dlho, nájdu nás. Možno pristanú práve tak, ako my. Pomrú s nami.“
„Možno by som mala začať s tebou,“ odpovedá mariňákovi doktorka Procházková.
Humanita
Alan hľadá na stole pero. Trasúcimi rukami prehľadal celý stôl. Nasledujú zásuvky a neskôr podlaha, kde by sa mohlo zakotúľať. Našiel ho. Tretia zásuvka, hneď za zbierkou staručkých Blu-ray diskov. Čierne pero s nápisom ešte v Slovenčine. Akási firma, ktorú už dávno nikto nevidel.
Berie ho do pravej ruky a začína písať list. Obyčajný a predsa v tejto dobe tak veľmi zvláštny. Blázon do starých vecí, ktoré sú nemoderné a dávno prekonané. Je hrdý na pero, ktoré dostal od otca. Vôbec si nespomína kedy. Koľko to bolo rokov? Dvadsať? Tridsať? Píše roztraseným písmom. Jedno písmo za druhým, no nie je to také písmo, ako kedysi. Dlho nepísal ručne, o všetko sa staral čip. Aj preto sú myšlienky silné, ale ich spracovanie na papieri vyzerá strašne.
Do izby prichádza Berta, zvyknutá na Alanovej výmysly. Kedysi veľká láska, dnes staršia žena s množstvom energie. Je to približne tridsať rokov, čo používa moderný vynález na zlepšenie kvality života. Čip, ktorý sa stará o človeka z každej strany. Žiadna bolesť a ťažkosti, množstvo vitality a dokonalo tvarované telo. Viac ako jednu generáciu sa pravidelne používajú čipy, ktoré dokážu medicínske zázraky. Nesmrteľnosť je témou starých kníh, no zároveň realita. Pokročilá regenerácia orgánov, filtrácia telesných tekutín, riadenie potrieb každého z orgánov a akékoľvek škodlivé baktérie a vírusy nemajú žiadnu šancu. Skončila sa éra informácii a začala éra dokonalosti.
Berta vidí Alana, ako sa trápi s perom. Sama seba sa pýta, či jej manžel už načisto neprišiel o rozum.
„Čo robíš s tým perom?“ Pýta sa Berta a neveriacky krúti hlavou.
„Píšem. Čo by som robil? Chcem písať a tak píšem.“
„Kto to bude čítať, ha? Je to nudné. Navyše sa ti trasú ruky.“
„Prečo by to malo byť nudné? Pamätáš si, ako sme si my kedysi písali?“
„Samozrejme, to bola iná doba. Teraz sa už nepíše.“
„Ja píšem.“
„Ty si cvok, Alan. Naozajstný cvok. Nechápem ťa, ak chceš niečo napísať tak máš na to lepšie veci, ako hlúpe pero.“
„Kedysi sa ti to nezdalo hlúpe.“
Alan je znovu sám. Berta od neho odišla, nechcela sa hádať. Radšej si pustila program, ktorý ju zabával. Humor podľa každého gusta, priamo do mozgu, jedna z ďalších výhod čipu. Píše silné myšlienky rukami, ktoré strácajú na sile. Dal si tú námahu a vypol čip. Presne pred tým, ako sa dal do hľadania pera. Ukladá myšlienky o čipe, ale i o všetkom, čo už dávno nerobil. Spisuje koníčky, ktoré sú so zapnutým čipom oveľa lepšie, intenzívnejšie. Tak ako kedysi, keď bol mladíkom, môže vybehnúť na kopec. Má skoro osemdesiat, no dostane sa tam rýchlejšie ako v dvadsiatke a bez zadýchania.
Píše o nadaní. O tom, ako kedysi chcel zahrať na gitare všetky pesničky od Satrianiho, ale vedel len niekoľko jednoduchých ľudových. Hanbil sa, keď vedel zahrať len Pec nám spadla a Kohútika, kým niektorí spolužiaci zahrali Tublatanku. Po nociach skúšal nové akordy, trápil sa s prechodmi a namiesto želaných zvukov boli len falošné tóny roztrasených rúk. Oveľa mladších, ako sú tie, ktoré má teraz. Rozmýšľa. Nikdy Satrianiho nezahral. Mohol by zapnúť čip, nastaviť maximálne nadanie na hudbu a bolo by to. V priebehu minút by zahral ktorúkoľvek pesničku tak, ako tento gitarový guru sám. Rozhodol sa, že to nespraví. Je to pre neho vzor. Niekto, kto niečo dokázal a bez čipu. Nie je správne vyrovnať sa mu v priebehu chvíle a bez skutočnej námahy.
Dopísal list. Pozdrav, jedna myšlienka, nič viac. Vie, komu je to určené. Slušne sa oblieka a smeruje nahor. Po schodoch, po schodoch, ako v tej pesničke z minulého tisícročia. Udržiavané telo má silu, ktorá je v polovici cesty takmer vyčerpaná. Dvanásť poschodí rýchlym tempom, to žiadny doktor neodporúča pre niekoho v Alanovom veku, ak nemá zapnutý čip. Cestou stretáva susedu, ktorá vykúka spoza dverí a neodpustí si komentár.
„Tak ti treba, keď si čip pokazil.“
„Nepokazil, je len vypnutý.“
„Daj si ho opraviť!“ Vyšlo zo susedy, ktorá následne zabuchla svoje dvere takou silou, až na Alana padlo niekoľko kúskov starej omietky.
	„Tridsiate, už len tri. Tridsiate prvé, už len, už len...“ Hovorí si sám pre seba. Nepokračuje, stojí na mieste. Opiera sa o zábradlie. Núti sa pokračovať, ale nejde to. Nahmatal zapínanie na krku. Stlačiť sem a už to bude, do organizmu sa dostane nová energia. Na výkon maratónca pôjdu všetky svaly i pľúca a únava sa vytratí. Ešte trochu pohnúť rukou a bude to. Nebude! Rozhodol sa ísť hore. Po svojich. Ak telo potrebuje trochu odpočinku alebo čip, dá prednosť chvíli oddychu. Nádych, výdych a noha na schode, jednom z mnohých, ktoré smerujú na hor.
Pomalým tempom sa dostal až k dverám. Zazvonil na Simonu a tá mu hneď otvorila a pustila ho ďalej.
„Nevoniaš, vieš o tom? Stalo sa ti niečo s čipom?“ Pýta sa ho Simona.
„Všetko ma bolí. Preto som taký zadýchaný a spotený.“
„Nepotil by si sa tak veľa, keby... ale veď vieš. Si hladný? Môj čaj určite neodmietneš!“
O Alana sa dobre stará jeho najlepšia suseda. Posadenie do kresla, dobrý čaj kdesi z Ázie a príjemné slová s jemným humorom, to bola jej typická starostlivosť.
„Vieš, že bude pán Douglas hovoriť o čipe? Dnes som sa dozvedela, že je to 15 000 dní, čo existuje. Nie je to skvelé?“
„Ale je.“
„Si bez nálady. Takého ťa nepoznám.“
„Nie som bez nálady, len som unavený. A starý.“
„Nikto nie je starý tieto dni. A ako vravievala moja babka, každý je len tak starý, ako sa cíti. Keď pracovala s kožami kedysi dávno, tak sme ju cítili všetci. Už to začína.“
Pred očami sa ukazuje štúdio, v ktorom sedí pán Dougles vedľa moderátorky. Prvé otázky sú všeobecné, no už štvrtá je zaujímavá. Na otázku, či si on ako autor spomína na začiatky, odpovedá s úsmevom:
„Viete si predstaviť, že plávate cez Pacifik, stretne vás žralok a vy ho v tej vode rozkopete? Niečo takéto mi napadlo, keď čip začínal a nemal toľko možností, ako dnes. Považoval som to za čistú fantáziu a úplnú hlúposť. A teraz? Nie len, že by sa mi možno podarilo preplávať Pacifik, ale dokopal by som naraz dvadsať žralokov. Preháňam? Možno. Vlastne takmer určite. Keby sa to aj podarilo, čo potom? Zopakujem to? A znovu? Keby nebolo čipu, tak by som preplával bežnú rieku a bol by som so sebou spokojný. Dokázal by som to sám, bez tejto pomôcky. S čipom preplávam rieku hneď, tam aj nazad, ale nebudem mať pocit dobre vykonanej práce, lebo to nie je práca, ale zapnutie Superman módu tlačidlom.“
Moderátorka sa ho ďalej pýta a odpovede pána Douglasa sa Alanovi pozdávajú čoraz viac. Zistil, že autor čipu ho pravidelne vypína. Alebo skôr ho zapína len vtedy, keď sa niekde ponáhľa a jeho ľudské ja nestíha.
„Mám pre teba list,“ hovorí Alan po skončení prenosu zo štúdia.
„Kde som to dala... aha, tu je,“ odpovedá Simona a vyťahuje kompaktnú čítačku na vytlačené dokumenty. Stačí za sekundu zosnímať a už sa to zvoleným hlasom prečíta.
„Prečítaš to ty?“
„Ja? Radšej nie, už som dávno nečítala.“
„Tak to skús. Ja som to napísal, ty to prečítaj.“
S jemným strachom a nedôverou berie do rúk list. Páči sa jej to a chváli autora. V liste je jediná veta: „Keď toto prečítaš, budeš vedieť, čo je to humanita.“
„Ale ja viem, čo to je. Humanita je...“
„Nehľadaj to v slovníku toho čipu. Povedz to svojimi slovami.“
„Humanita je aby sme boli humánny. Ľudský. To môže znamenať veľa vecí.“
„Doniesol som to sám, po schodoch. Bez modernej techniky. Pre teba. Manuálne, s námahou a potom. Mohol som to poslať cez niektorý komunikačný prostriedok, ale nebola by to myšlienka, len akási veta. Takto je to dôkaz humanita. Dokazujem tebe i sebe samému, že som stále človekom, nie strojom. A je ešte jedna možnosť, ako...“
„Ako čo? Mne nič dokazovať nemusíš, verím ti.
Alan pozbieral všetku silu a odvahu. Podišiel k Simone bližšie a pred dotykom pier jej nahmatal vypínač čipu. Prvý skutočný bozk po dlhých rokoch.
Krok do neznáma
Pätnásty máj 2052, ako hlási oficiálne vysielanie. Začína deň po umelom dvojhodinovom spánku a rovno do akcie. V správach hlásia, že pristála malá loď mimozemšťanov, o ktorých sme doteraz nepočuli. Malí, nesprávajú sa arogantne a logicky nevedia našu reč. Dobre, že sa na Zemi dá všade dorozumieť jedinou. Obliekam sa a výťahom idem do podzemia. Stláčam trinástku. Vystupujem a prvé, čo počujem, je hlas Philipa. Už len ten tu chýbal.
„Vitajte 13 poschodí pod krtkami, pane! Máme tu recyklovaný vzduch, miestnosť na  krabice od pizze, dvoch ufónov a tento strapatý anjelik je doktorka Jovovichová.“ To je celý on, zas ma predstavuje ako akéhosi anjela. Neviem, čo sa mu stalo.
„Dobré ráno, pane,“ potichu a nesmelo pozdravujem. Nikdy som ho nevidela a nechce sa mi zas vysvetľovať, že nie som rodina so známou herečkou.
„Ukážte mi tých dvoch mimozemšťanov.“
„Prosím tadiaľto. Nevšímajte si neporiadok, nedávno sme mali zaujímavý pokus... žiadny strach, miera radiácie nie je životu nebezpečná.“
Ach Philip, si ty raz človek. Veselý chlap a večný asistent. Nikde si to nedotiahol, lebo vždy urobíš nejakú poriadnu hlúposť. Utekám do zadanej miestnosti s ním a s generálom a cestou si dávam čisté rukavice.
„Čo o nich vieme?“ Pýta sa generál a Philip mu na to okamžite odpovedá.
„Sú maličkí, nehryzú, nerozumejú a prišli o loď, pane. Niekto z armády zabral celé to ich ufo.“
„To bol môj rozkaz. Či už sú priateľskí alebo nie, potrebujeme sa o ich technológii dozvedieť viac, aby sme boli pripravení v prípade útoku.“
„Možno nás nikdy nenapadnú.“ Pridávam sa, a hneď si uvedomujem, že som mala byť radšej ticho. To bola naozajstná hlúposť. Ani mi na to neodpovedal. Po chvíli sa mi však prihovoril. Jednoduchá inštrukcia, naučiť sa o nich čo najviac. Len pokojne Cassi, to zvládneš. Ak sú mierumilovní, tak žiadnu paniku a bez rýchlych pohybov.
Otváram labák a divím sa. Malé, sivohnedé bytosti so štymi rukami a bez nôh. Vyzerajú ako pokazená brokolica. Dúfam, že nevedia čítať myšlienky. Moderné laboratórium, no oni sú spútaní putami. Ako sa to tvária? Smútok? Hnev? Nepochopenie? Viem, ako sa cítia. Nemajú nič, nie sú nič a nemajú žiadne možnosti. Ktokoľvek ich môže zabiť a rozpitvať, v mene pokroku. Najvyšší čas komunikovať. V správe mám, že neovládajú naše jazyky. Správam nedôverujem. Preverím to.
„Ahoj. A-hoj.“ Dvíham ruku a ako odpoveď obaja dvíhajú ruky, alebo čo to je. Skôr mi to pripomína vidličky. Píšem do správy, že sú schopní napodobňovať. Rukou som pohybovala nahor a nadol, a oni robili bez zvukov to isté, no len tak, ako im to dovoľovali putá.
„Ja Cassi. Cassi. Ja som Cassi. Ty? A Ty? Ja Cassi, ja. Ty? Meno?“ Ďalšia poznámka, žiadna odpoveď na zvuky, možno pre absenciu hlasiviek, ako ich poznáme u humanoidov.
„Nehovoríte a len napodobňujete. Asi vám vadia tie putá. Môžete mi sľúbiť, že nás nenapadnete?“ Cassi, tomu si dala, to nepochopia. Mohla by som skúsiť základný test pochopenia. Jedna príšerka príde o putá. Som zvedavá, čo to urobí s ich správaním.
„Bezpečnosť! Odstráňte putá mimozemšťanovi vľavo.“
„Tebe nezodpovedáme, doktorka.“
„Ako mám o nich niečo zistiť, keď sú v takej situácii? Sú vystrašení a žiadam len o jedného.“
„Máme svoje rozkazy,“ odpovedá jeden z vojakov.
„Zavolaj mi generála!“
Jedna doktorka, dvaja mimozemšťania, štyria členovia bezpečnosti. Už len traja. 
„Majú putá z dobrého dôvodu, nič o nich nevieme.“
„Ani oni nevedia nič o nás, ale nespútali nás. Chcem zistiť niečo o ich správaní, a v tom mi tie putá bránia. Okrem toho je tu toľko bezpečnosti, že by sa nedostali ďaleko.“ Cassi, ty dnes perlíš, jedna prehnaná hlúposť za druhou. Prichádza ten generál v obleku a s hviezdičkami. Dovolí mi vôbec niečo?
„Nevieme, ako myslia. Možno sú to samovražední atentátnici,“ odmietavo hodnotí situáciu generál.
„Pane, súhlasím s vami, môžu byť. Bez pút sa o nich dozvieme viac.“ Ďalšia hlúposť, Cassi! Daj si pauzu od toho!
„Bezpečnosť, odstráňte jednému putá, no chcem v labáku ďalších dvoch chlapov.“
Lepšie, oveľa lepšie. Majú strach z vojakov, ale s tým veľa neurobím. Hlúpa armáda. Myslia v prvom rade vojensky, nie ľudsky. Hlavne k tým, čo sa na ľudí len podobajú. Odstránili sa putá jednému z nich. Oslobodený sa dotýka spútaného. Pripomína to vyjadrenie súcitu, prípadne snahu zbaviť toho druhého želiezok. Píšem do záznamov, že sa to deje bez dotyku pút.
Beriem do rúk loptu a ukazujem, ako sa kotúľa. Ich oči reagujú, nerozumiem však mimike. Kotúľam loptu k jednému z nich. Uteká pred ňou. Približujem sa, nech si ju zas zoberiem do rúk, no oni odo mňa utekajú. Beriem papier a fixy. Kreslím Zem. Veľký kruh a do neho zelenou fixou kreslím Afriku, Európu a kus Ázie. Všade okolo kreslím modrou oceán.
Dúfam, že si to pozrú a pochopia, že chcem komunikovať. Zem museli vidieť z vesmíru. Najlepšie by bolo, keby nakreslili svoju planétu. Niečo také je však asi len fantázia. Kreslenie planéty je môj nápad, ktorý som si aj odskúšala. Nakreslila som Zem celkom dobre. Prinášam papiere bližšie k nim a ten s obrázkom Zeme dávam navrch. Spolu s ním aj niekoľko fixiek. Som zvedavá, čo sa stane. Zaujímavé, berú do ruky fixky a každý polovicu. Pre nich je asi bežné kresliť až štyrmi končatinami.
Nekreslia ako ja, skôr ako tlačiareň. Postupne pribúdajú pásy rôznych farieb. Obrázok sa zaobľuje. To bude tiež nejaká planéta. Myslím, že som našla spôsob, ako s nimi komunikovať. Dokážu vytvárať grafické obrazce. Trochu sa podobá na Zem. Vlastne sa veľmi podobá. Extra farby sú na pohoria, oblaky, ľadovce a púšte. Oni kreslia Zem. Prečo? Pochádzajú odtiaľto? V princípe je všetko možné. Alebo len opakujú. Možno si myslia, že som o nich požiadala, aby nakreslili detailnejší obrázok tejto planéty, ako ho videli z vesmíru.
Hotovo. Krásne dielo, plné detailov. Krátke bodky a čiarky fixkami. Z psychologického hľadiska je však neuveriteľná spolupráca. Bez zvukov či nejakých iných spôsobov komunikácie sa pustili do diela. Vôbec im nevadilo, že jeden z nich má toho oveľa viac ako druhý. Podobnosť bola skôr s bytosťou s ôsmimi rukami, než s dvojicou tvorov. Používam svoj úsmev. Nie len preto, že je to krásne a detailné, ale hlavne sa to patrí. Sú tu sami a majú talent, kým generál by ich dal bez problémov pod skalpel. Mám zistiť, či nie sú nebezpečný a či nás nenapadnú. Zatiaľ viem len to, že majú talent na kreslenie a zmysel pre detail. Aj keď to môže byť u nich úplne bežné. Prichádza sem Philip. Čo tu chce?
„Pekná planétka, len je tam trochu veľa oblakov.“
„Ach Philip, oni to museli vidieť takto z vesmíru. Na bežných mapách či glóbusoch nemáš oblaky.“
„A čo Megacity? Malo by svietiť do vesmíru a tu je len žltý flak.“
„Mali málo fixiek na každý detail a okrem toho sú svetlá lepšie viditeľné v noci ako cez deň.“
„Čo keby namaľovali teba?“
Ukazuje na mňa a pridáva svoje typické tadá! Blázon. Ale aspoň rozosmeje. Na moje ďalšie prekvapenie skutočne začali kresliť postavu. Znovu ako tlačiareň. Neukazujú sa moje blond vlasy, ale tmavé Philipove. Oni kreslia jeho. To musím vidieť! Kreslia ho v pozícii, keď akurát hovoril to tadá. Asi umriem od smiechu, kým Philip sa aktívne červená!
Na druhej strane som trochu sklamaná. Nemám pre generála nič. Neviem zistiť, odkiaľ pochádzajú. Nič neviem ani o ich zbraniach a všetkých tých veciach, ktoré sú zaujímavé pre mužov z armády. Vojensky mi to myslí, tak čo mám prezentovať? To, že dokážu spolupracovať? Bol by to postrach, bojovať proti niekomu, kto medzi sebou dokonalo komunikuje. Neviem však, že by to boli nejakí nájazdníci. Kladiem si večne múdre otázky o ich pôvode. Už sa nesmejem na Philipovi, ktorého by som si v takomto obraze aj zarámovala. Skôr rozmýšľam, ako by som tím mimozemšťanom pomohla. Okrem kresieb z nich nič nevyšlo.
„Philip, bolo by možné pozrieť si tú ich loď?“
„Asi nie. To vieš, armáda má na to iný tím expertov. Pochybujem však, že je to ich loď.“
„Prečo?“
„Sedadlá, mostík a tak všetko, to je skôr pre menšie bytosti. Oveľa menšie. Ty by si urobila stoličky, na ktoré by si sa nemohla posadiť?“
„Možno to ukradli niekomu a prišli sem. Úmyselne alebo nie.“
„Tak sa ich spýtaj.“
„A ako?“
„Tak pozeraj! Hej vy, štvornohý či štvorruký alebo čo ste to za mini chobotnice, prečo ste tu? Úmyselne alebo úplne nechtiac?“
„Philip, ty si...“
„Génius?“
„To bolo prvé, čo som skúšala. Takto nám nerozumejú. Okrem toho si ani odpoveď neviem predstaviť.“
Napriek tomu sledujem tú dvojicu, či z nich niečo vylezie. Rada by som zistila, či majú niečo ako hlasivky. Majú ústa, ale neotvárajú ich. Nejako sa dohadujú medzi sebou. Nejaká forma neverbálnej komunikácie? Nedotýkajú sa, takže niečo ako telepatia. Vojaci dostávajú vysielačkami signál. Okamžite berú mimozemšťanov so sebou. Nemôžem proti tomu urobiť vôbec nič. Pýtam sa Philipa na vysvetlenie, no ten mi hovorí niečo o ich mechanickej štruktúre. Nevidí, že sú živí? Ak niečo neurobím, rozoberú ich na kúsky a preštudovať ich potom môže aj niekto iný. Kto vie, aké čipy majú v sebe? Rozhodne by som ale dala prednosť skúmaniu bez skalpela a kto vie čoho všetkého. Staviam sa proti tomu, no vojaci ma ľahko odsúvajú stranou.
Michal a Magdaléna
Michal pokorne stojí. Hľadí pod seba. V jednej ruke Biblia a v druhej lopata. Krásny deň, ako stvorený na prechádzky a počúvanie spevu vtákov. Nikto sa nesmeje, žiadny úsmev na tvárach ľudí a zo všetkých najviac je smutný práve Michal. Jeho sen sa stal skutočnosťou, ale už sa skončil. 
Spolu s niekoľkými ďalšími vykopal hrob a teraz ticho sleduje, ako sa zapĺňa. Niekoľko dosiek a na nich telo pod jednoduchou, bielou látkou. Telo ženy, ktoré sa len začalo premieňať na skutočne ženské.  
„Nech boh...“ Michal začína hovoriť a pozerá na všetkých, ktorí sa tu stretli. Pozná slová, pripravoval si ich, už počas jej života. Teraz ich začal. Polohlasne povie ďalšie slovo a za ním ďalšie, ešte viac potichu. Stráca reč. Nemo pozerá.
Odkladá knihu, berie do obidvoch rúk lopatu a odhadzuje ju do diaľky. Smútok, hnev, vlastná neschopnosť, to všetko dostalo lopatu do slušnej vzdialenosti. Odchádza, chce byť sám. Všetkých okolo stojacich prekvapuje jeho správanie, ale postupne si uvedomujú dôvod. Mladý muž, ona jeho mladá žena a mladú lásku, nech je akokoľvek silná, prekonáva smrť.
Barborka, jeho o viac ako desať rokov mladšia sestra, sa na neho pýta svojej mamy. Detským hláskom, smutnejším ako obyčajne.
„Prečo odišiel?“
„Odišiel, lebo je veľmi smutný. Mal ju veľmi rád.“
„Magdaléna je teraz v nebíčku?“
„Áno Barborka, je tam hore. Medzi dobrými ľuďmi.“
„Ale my sme tiež dobrí ľudia, nemala odchádzať.“
Mama obidvoch detí je ticho. Rozmýšľa nad odchádzaním. Bol to vlastne jej nápad. Vypadnúť z pretechnizovaného sveta, stráviť tri mesiace na vesmírnej lodi a dostať sa sem, na Eden. Nový svet, bez strojov a nenávisti, kde všetci pracujú rukami a modlia sa k bohu. Miesto, kde je život krásny a kde tak ako všade inde má svoje miesto aj smrť.
„Nad čím rozmýšľaš?“ Barborka prerušuje jej myslenie. 
„Nad ničím, len nad tým, či jej tam bude dobre.“
„Ako to myslíš?“
„To by si ešte nepochopila.“
„Skús ma! Skús ma ja to budem chápať!“ Nálada Barborky sa rýchlo zmenila na veselú a hravú. Nikto sa však nesmial. Všetko je iné ako kedysi. Aj tí najveselší sú v čiernom a plačú. „Prečo plačú všetci, keď je medzi dobrými ľuďmi? Myslím, že bude teraz anjelik. Áno bude, viem to! Lebo sa menila na bielo a bude úplne biela!“
Milujúca matka svoju dcéru objíma. Trochu jej závidí. Detskú bezstarostnosť a predstavivosť. Vedela, čo je s Magdalénou. Silnejšie škrabnutie, nedostatočné vyčistenie rany a ubúdajúce sily i život z tváre. Nefarbila sa na bielo ale bledla. Tesne dospelá a plná života je v jame, zakrývaná kvetmi a jednou lopatou hliny. Nie je to úmysel, len nevedomosť. Lukáš očivodne nikoho nepochovával. Všetci čakajú na Michalov návrat.
„Ak bude anjelik, bude vedieť lietať?“
„Samozrejme. Ak budeš dobrá a pozorná, tak ju ešte uvidíš.“
„A bude mať frajera?“
Matka spozornela. Odkiaľ vie jej dievčatko také slovo? A vôbec, ona ľúbi Michala. Ukážková láska. Vraj frajer. To ju musí rýchlo odnaučiť, také slová sa nehovoria. Manžel a Manželka, zobrali sa tu, na Edene. Prvá svadba, prvé hádzanie kvetov. Teraz sa hádžu kvety tiež, ale nie do výšky. Padajú a pokrývajú nehybné telo. Prvá svadba, prvý pohreb a kým jedno bolo plánované, druhé vyrazilo dych.
Michal sa nevracia. Je na očiach, sedí na kameni a hľadí na neďalekú morskú hladinu. Barborka sa pýta, prečo je smutný. Nikto jej ale neodpovedá, ani vlastná matka nie. Uteká k nemu, vystrelená ako z dela.
„Prečo si smutný?“
„Sestrička, vráť sa k ostatným.“
„Nevrátim sa a som tvrdohlavá, tá najviac tvrdohlavá na celom svete! Sám si mi to vravel a vieš koľko krát? Sedem! Som to spočítala!“
„Naozaj choď, nechcem sa s tebou rozprávať. Skús sa spýtať ostatných niečo.“
„A čo?“
„Hocičo,“ nervózne odpovedá Michal. Nevie čo s ňou a nevie ani čo so sebou.
„Ako sa ich mám niečo spýtať, keď neviem čo sa mám spýtať?“
„Odpáľ!“
Barborka odchádza. Jeden krok, druhý, tretí. Zastavuje sa. Svojimi veselými hnedými očkami sa pozerá na brata. Sadá si na rovnaký kameň a opiera sa o neho.
„Si smutný a ja sa o teba postarám.“
„Ty? Ako?“
„Poznám jedného nového anjelika. Bude lietať a bude nám pomáhať a aj tebe.“
Michal sa nad tým zamyslel. Pozná význam tých slov a hlavne toho nového anjelika. Miluje svoju Magdalénu a nedokáže bez nej žiť. Očami skúma blízky útes. Možno by sa mohol aj on zmeniť na takého toho anjelika. Len nech to jeho sestrička nevidí.
„Postaráš sa o mňa aj ty?“
„Čo teraz chceš? A nemala si ísť už za ostatnými?“
„Prinúť ma, prinúť ma!“ Barborka sa smeje a túži po hre. Všetko je pre ňu hrou a dospeláci sa nevedia hrať tak ako ona.
„Len choď do domu a zavri dvere.“
„Nechám ti otvorené dvere, aby si sa mohol vrátiť.“
Zmizla. Uteká k jednému z nových domov. Trojica jednoduchých stavieb z dreva, v ktorých sa dá žiť len preto, že vrcholí leto a noci sú teplé. Michal sa utápa v myšlienkach. Skočiť? Ukončiť svoj život? Jeho viera nikdy nebola veľmi silná a je tu vlastne hlavne kvôli Magdaléne. Študoval nanotechnológie a teraz má v ruke lopatu. Čipy, programované hybridy špeciálnych rias a podobné veci, to bol jeho svet. Ale potom prišla ona, život sa zmenil a veľkú časť dopravy na Eden zaplatil práve on. Kvôli Magdaléne. Teraz o všetko prišiel. Nemôže sa tak jednoducho vrátiť na Zem, medzi kamarátov. Má zo sebou najbližšiu rodinu a kým bol s Magdalénou, nechýbalo mu nič. Teraz mu však chýba všetko.
Skočiť či neskočiť? Matka mu vraví, ako musí byť silný. Ako keby to sám nevedel. Uvedomuje si, že je mladý a manuálnej sily má dosť. Nemá ale dôvod tešiť sa to života. Praje si život pre ňu, ale kým tak jednoduchá choroba môže byť vyliečená na Zemi tabletkou, na Edene je to pomalá a nechutná smrť. Slabnúce končatiny, stála nevoľnosť, problémy s dýchaním a ďalšie veci, až po tú vec úplne poslednú, keď sa počet nádychov zníži na nulu.
Pomaly prechádza do búdy, ktorú má nazývať domov. Kríva mu sebavedomie a myseľ mu zožierajú nápady, jeden ťažšie realizovateľný ako druhý. Dvere má otvorené, ale nečaká ho Barborka ale jeho matka.
„Už je lepšie?“
„Lepšie? Horšie. Oveľa horšie.“
„Viem, ako sa cítiš a čo chceš urobiť.“
„Áno? Tak mi povedz, čo chcem urobiť! Ty to nebudeš vedieť! A dajte mi všetci pokoj.“
„Chceš, aby žila.“
„Keby som bol na Zemi, mohol by som vymyslieť niečo, čo by vrátilo čas či oživilo mŕtvych. V labáku by som mohol experimentovať, nachádzať nové možnosti. Ale tu? Tu nemôžem nič. Obchádzať hrob a polievať kvietky, ktoré tam niekto zasadí. To nie je život, to je utrpenie.“
„Život je utrpenie. Ale to sa všetko zmení. Len musíš veriť.“
„Veriť v čo? Keby mi napadlo, že sa môže stať práve toto, zobral by som zo zeme lieky. To ty si chcela úplnú duchovnú čistotu a nebrať vôbec nič, okrem jednoduchých handier. Je to aj tvoja vina a nič, čo povieš, to nezmení. Sme na Edene, v raji. V mojom slovníku v pekle. Miesto plné bolesti a utrpenia.“
„Pre Barborku je z Magdalény anjel. A to nie je až také zlé. Mysli si čo chceš, ale buď k nej aspoň trochu milý, ona to ešte nechápe.“
„Možno by mala. Sme tu odstrihnutý od skutočného sveta. Žiadne stroje, žiadne lieky, žiadna zábava, nič. Môžeme orať pôdu a keď bude sucho, pomrieme od hladu!“
Matka plače ešte viac ako na pohrebe, ale s Michalom to nerobí vôbec nič. Ako zmyslov zbavený ide za Barborkou. Nerozmýšľa, riadi sa narušenými citmi.
„Vieš čo sa stalo Magdaléne?“
„Vybielila sa, bude z nej anjelik.“
„Ochorela a zomrela. Už ju neuvidíš. Nikto z nás.“
„Ja ju uvidím! A keď ju uvidím tak ťa zavolám, možno aj túto noc. Nemal by si silno spať. Nechám otvorené okno, aby mohla priletieť.“ Michal sa rozosmial. Prvý krát v tomto dni. Takúto odpoveď nečakal. Má rád Magdalénu, každú spomienku na ňu a chce byť s ňou, ale nemôže. Možno je naozaj v pekle. Ale aj v tom pekle musí byť silný, aby mohol niekoho ochrániť pred všetkým zlým.
Denník z inej planéty
Štvorčlenná posádka dostáva posledné pokyny, štartujú sa motory a behom niekoľkých minút sa vesmírna loď dostáva do vzduchu. Odtiaľ sa už len nahodí kurz a elektronika sa postará o všetko potrebné.
„Myslím, že sú to lenivci. Nechce sa im posielať tie hlásenia. Čudujem sa, že to tak dlho robili,“ hundre si Simon popod nos, ale tak hlasno, že to všetci počujú.
„Ak prerušili kontakt, museli mať k tomu dobrý dôvod. Porucha, prípadne zdravotné problémy.“ Kevin má v hlave niekoľko vysvetlení a pátra po najpravdepodobnejšom.
„Ideme tam zbytočne. Mesiac sa tlačiť v plechovke. Pche! Keby ma kráľovsky neplatili, tak sa im na to vy...“
„Ale no tak, mládenci, urobíme si pekný výlet,“ Alison skáče do rozhovoru, „kto z vás už bol tak ďaleko od všetkých problémov?“
„Ďaleko od problémov? Máš malú fantáziu!“ Simon nervózne pobehuje sem a tam. Nemá tu čo robiť, iba čakať. Na konci čakania spánok, po spánku raňajky, za nimi ďalšie čakanie.
Čas prechádza iba pomaly. Deň za dňom rovnaké povinnosti. Rovnaké kreslá čakajú na rovnaké zadky, ktoré ich obsadia. Loď v nekonečnej čiernote je menšia ako špendlíková hlavička v porovnaní s pyramídou a celá posádka postupne prichádza o rozum. Simon je nespokojný s takým počtom vecí, že by sa to nikomu nechcelo zapisovať. Naproti nemu sa Alison už v prvý deň zahrabala do kníh a nie len že začína hovoriť v metaforách, ale ešte aj cíti potrebu s niekým diskutovať. Najčastejšie s Warrenom, ktorý povie za deň približne päť slov. Aspoň sa neopakujú. Tesne za polovicou času mal šnúru troch dní bez slova. Tiež si niečo prečíta, ale v porovnaní s Alison je to čitateľ začiatočník. Kevin neustále kontroluje prístroje, prepočítava čísla na papieri a aj keď to nie je také rýchle ako na mašinách s výkonnými čipmi, nemusí sa nudiť. Zmeral a prerátal všetko na lodi i celý vnútrajšok lode a tu nezastavil. Odmeral a prepočítal každé vrece, každú debnu či dokonca Alison. So stiahnutým bruchom i bez neho.
Cesta konečne končí. Kevin prepočítava pristávacie manévre, pre istotu niekoľko krát a vlastne to bol jeden z prvých výpočtov. Opakovanie matka múdrosti je jeho krédo, riadi sa ním hádam ešte od školy.
Kolónia vyzerá opustená. Rastliny prežili, strechy vyzerajú byť v poriadku. Opravované rôznymi, miestami až komickými postupmi, ale držia. Štvorica vstupuje dnu a Warren skúša zapnúť kúrenie.
„Niečo som našla!“ Vykrikuje Alison, ale nikto na ňu prehnane nereaguje.
„Stavím sa, že nič moc. Radšej stiahni systémové záznamy.“
„Ale ja som našla záznamy.“
Simon sa zákerne smeje. Presne toto čakal, zas sa tá ženská zachová neprofesionálne a netechnicky.
„Čo si to našla? Denník nejakej slečinky? Maľované jednorožce pastelkami, to určite spôsobilo pád kolónie!“ Kričí na ňu, keď sa jej zrazu zastane Kevin. Podľa neho by si Alison mala zobrať ten denník, minimálne preto, aby mala čo čítať počas spiatočného letu. Pýta sa na názor aj Warrena, a ten pohýňa hlavou na znamenie súhlasu. Kevin následne prezerá objekt a nahlas hovorí všetko, čo si všimol.
„Strechy stoja, nie sú tu žiadne zásoby potravín, elektronika funguje, riadiace čipy sú v poriadku. Pri druhých dverách sú škrabance, spôsobené niečim silným. Stopy po krvi.“
„Výborne, Kevin. Vieme že ich niečo zožralo. Poďme preč.“
„Vidíš niekde telá? Ja nie.“
„Túžiš vidieť to, čo z nich zostalo? Rozpitvané mŕtvoly, ktoré sú už dávno rozložené a väčšina sa nachádza v žalúdku nejakého predátora, ktorý ich určite stačil aj vysrať?“
„Možno sa niečo dozvieme z denníka,“ odpovedá Kevin a obaja sa pozerajú na Alison, ktorá chvíľu nevie, čo sa po nej chce. Po tichej chvíli otvára poslednú zapísanú stranu a číta.
„Je mi smutno. Jack ma už neochráni. Alison je smutná a snažím sa ju utíšiť, ale je to ťažké. Som hladná a nemôžeme ísť von. Richard odporúča nabrať potraviny zo skladu a vykopať časť úrody. Bojím sa toho. Ak vyjdeme, tak nás zožerie jašter. Som proti tomu, aby sme išli ďalšie ráno von. Mám strach.“
„Čo sme sa dozvedeli? Hrdličky, rozoberte si tento literárny pôžitok. Ideálne na lodi, nie tu. Bola nejaká ďalšia Alison, došlo im jedlo a išli von, kde ich niečo zožralo. Žiadny romantický koniec.“
„Čokoľvek ich zožralo, môže byť teoreticky neďaleko,“ tvrdí Kevin a len s problémami tlmí vlastný strach.
Výprava odchádza. Na nosičoch záznamy, k tomu stručné Kevinove poznámky a Alison si berie so sebou denník. Telá pôvodnej posádky skener nezaznamenal.
Vesmírna loď sa otáča so smutnými správami. Prvá kolónia padla. Možno ak by mali jej obyvatelia lepšiu muníciu a zásoby, prežili by. Štvorčlenná posádka ide domov, na miesto, kde je človek jasným pánom už stovky rokov.
„Toto je pekná myšlienka,“ hovorí Alison a číta z dievčenského denníka. „Ľudia sú najmúdrejší. Napriek tomu často myslia srdcom a ovládajú ich túžby. Vymysleli veľa zbraní a keď zistili, aké sú ničivé, použili ich znovu a proti sebe. Ľudia potrebujú v niečo veriť, ale ak niekto verí v niečo iné, tak si nedokážu dôverovať, ale závidia si a bojujú medzi sebou. Vedia milovať, ale často nemajú na to čas, lebo musia niekoho nenávidieť.“
„Toto má byť zaujímavé? Našla si si mŕtvu kamošku a nás to má zaujímať?“
„No tak, Simon. Toto je celkom zaujímavé. Niektorá slečna, čo sa mohla narodiť na tej planéte, píše o ľuďoch bez toho, aby ich veľa spoznala. A má pravdu.“
„Daj ešte niečo,“ oslovuje ju Kevin a jediná žena v posádke sa púšťa do ďalšieho čítania.
„Toto je hneď prvý zápis: Monica mi hovorila o denníku. Aj ja ho chcem. Odteraz si tu budem značiť všetko, čo mi vzalo dych. Mám dvanásť rokov a Richard cez päťdesiat. Neviem ako môže žiť tak dlho. Na Zemi sa dožívajú oveľa viac, ale päťdesiat je naozaj veľa. Mohol spoznať svet a asi celý. Neviem aká veľká je Zem a tie čísla mi veľa nehovoria, ale musel ju spoznať z veľkej časti. Ak je tam veľa ľudí, tak si musel asi vyhľadať dievča, ktoré ho bude mať naozaj rado a ak ich je veľa, tak musel hľadať dlho, lebo sa mi nepáči, ako niekedy nadáva.“
„Toto len potvrdzuje, že to dievčatko trepe sprostosti. Čítaj si to potichu, ak chceš,“ napomína ju Simon a presúva sa na inú časť lode, kde sa môže venovať ničnerobeniu neprerušovanému hlasom od Alison.
Kevin sa zaujíma o jednoduchú knižku, ktorá je asi do dvoch tretín zapísaná. Zápisy z iného pohľadu ako technické záznamy. S Alison ich začne rozoberať. V systémových záznamoch je v jednom dni zníženie efektivity vykurovania, kým u tej slečny je zápis o tom, že je jej teplo, lebo si ju niekto pritúlil.
„Ty si mala tiež v dvanástich denník?“
„Po pravde som mala trinásť, o rok ma prekonala. Je však úžasné, ako sa to podobá na ten môj. A vôbec nebol o takých zvláštnostiach. Toto je napríklad zvláštne: Nerozumiem starším ľuďom, hlavne Richardovi. Hovorí, že ďalších päť dní bude zima a máme sa pripraviť. Trasiem sa a keď ho poprosím, aby urobil teplo, tak to neurobí. Vraví mi niečo o energiách pod povrchom a ani neviem čo. Možno ani nechcem vedieť. Všímam si ako robí teplo, takými tlačítkami. To by som vedela aj ja.“
„Vieš čo, Alison? Myslím si, že tá malá... ako sa vlastne volá?“
„Neviem, nepodpísala sa. Volajme ju akokoľvek, napríklad Olivia.“
„Myslím, že nejako zapríčinila smrť všetkých ostatných. Neviem ako, ale možno je to práve v tom denníku. Je dobre, že si ho zobrala so sebou.“
Málo zaujímavý let si skracuje každý po svojom. Warren hrá videohry, väčšinou bojové, kde sa toho veľa nenahovorí. Kevin niečo počíta a Simon sa snaží zabiť nudu hádzaním šípiek. Tie fungujú o niečo inak vo vesmíre ako na Zemi.
Alison je hlboko zavŕtaná v denníku. Škaredé písmo sa číta len pomaly. Niektoré časti nedávajú zmysel, alebo sa čítať nedajú.
„Zlý deň. Richard na mňa kričí a hovorí o rôznych nebezpečenstvách. Nič som mu neurobila, iba som stlačila to tlačítko aby bolo teplo. Je veľmi nahnevaný a niečo s tým robí, ale asi mu to nejde.“
Rýchlo prechádza očami na ďalší zápis.
„Niečo som počula, ale najskôr mi nikto neveril. Teraz už áno a všetci majú strach. Povedali, že sa blíži jašter. Monica, sa veľmi bojí a ja s ňou. Richard tvrdí, že je to moja vina.“
Alison vstáva a ide za Kevinom. Nie je to ďaleko, len cez dvere. Vidno na nej napätie.
„Už viem, čo sa stalo s kolóniou. Mal si pravdu, Olivia všetkých zabila. Ešte neviem ako. Nastavila vykurovanie na viac ako obyčajne a veliteľovi kolónie sa to nepodarilo dostať do normálu. Potom sa objavil jašter.“
„Zaujímavé. Jašterice na zemi sú studenokrvné. Potrebujú sa vyhrievať na slnku a môžu vycítiť zmeny v teplote. Ak sa na jednom mieste zblázni kúrenie, mohlo by to prilákať nejakého jaštera.“
„Viem, že to nemohla vedieť. Je ešte malá a chcela, aby nikomu nebola zima.“
„Byť tebou, tak o tom nepoviem Simonovi. Určite si vieš predstaviť, čo by vykrikoval celú cestu. V systémových záznamoch som našiel len niečo o zvýšenom vykurovaní, nič viac. Keby si nezobrala ten denník, vrátili by sme sa s prázdnymi rukami.“
Po návrate na Zem podáva každý člen posádky hlásenie. Nie len Alison je prekvapená, ako veľa ľudí sa zhoduje, že malé deti vo vesmíre nemajú čo hľadať. Denník jej však nechávajú, pod podmienkou, že sa nikdy neobjaví na verejnosti.
AlternatĂ­vna minulosĹĄ
Premýšľam nad takou zvláštnou spomienkou. Ako malý chlapec som si predstavoval, ako mi telefón donesie robot až do postele. Vtedy ešte mobily neboli a zdalo sa mi strašne cool, že mi pevnú linku s dlhým káblom prinesie hrkotajúca sranda. Nenapadlo ma, že éra prenosných telefónov bude oveľa skôr ako éra robotov. Celý život som venoval výskumu, mám naštudované rôzne technické vynálezy a firmu, ktorá patrí medzi svetovú špičku. Doteraz som si nemyslel, že je možné, aby sa dala zmeniť minulosť inak ako sfalšovaním dokumentov, čo som nikdy nerobil a ani ma to nelákalo.
Ráno ma zobudil kolega, vraj sa mám čím skôr zastaviť v labáku sedem, že je to hotovo. Neviem presne čo, nepamätám si, ale niečo so snami. Viedol som dlhé rozhovory s chlapíkom, čo mal tú oblasť na starosti. Dokázal veľa hovoriť, ale nedokázal veľa povedať. Som zvedavý, či sa jeho výmena ukázala ako prospešná. Obliekam sa, naskakujem do mriežkového výťahu a sadám si na masážne kreslo. Na okuliaroch spúšťam časomieru.
„Tak pán Williams, máte tridsať minúť.“
„Výborne, výborne. Len sa pohodlne usaďte. Máme tu prototyp vynálezu, ktorý sme pomenovali Prechádzky so sebou samotným.“
„To nie je veľmi dobré meno. Nebude to predávať.“
„Na tom ešte popracujeme. Dokáže to vybrať a cez čip uložený v tomto náramku aktivovať nepoužívané častice ľudskej pamäte a kombinovať ich s aktívnymi časťami pamäte, centrom vnímania a logickým myslením vyhodnocujúcim informácie na základe pred...“
„K veci, prosím.“
„Predstavte si, že sa môžete dostať do akéhokoľvek okamihu svojej minulosti, napríklad k prvému bozku alebo k pocitu pred skúškou. Podľa toho, či ste romantik alebo masochista. Tento prístroj umožní prežívať vlastnú minulosť bez strachu, že to ovplyvní prítomnosť alebo budúcnosť. Stačí si sadnúť, zapnúť to a zavrieť oči.“
Sedím, sledujem trojicu hadičiek, ako sa mi pripevňujú na hlavu a bez veľkej dôvery zatváram oči. Otvára sa akési okno. Vraj zadať dátum a čas. To si nemôže vycucnúť z aktuálnej myšlienky? Má to vybudovať situáciu, ale nevie si to zistiť niekoľko číslic? Ale dobre, nejdem sa rozčuľovať.
Zadávam dátum a konkrétnu hodinu a predo mnou je krásne dievča s čerstvo prefarbenými vlasmi. Stále si myslím, že tie pôvodné boli krajšie a živšie. Akurát som jej zafixoval nohu, čo je úplne zbytočné v tomto prípade, ale zblížilo to. Pozerá na mňa, ja na ňu a pery sa približujú. Zrazu tma. Všetko tmavé, audio nikde a počujem akurát tak Wilkinsona, ktorý hovorí niečo o preťažení a núdzovom vypnutí.
„Lepší moment na vypnutie sa už nedal nájsť?“
„Je to len malá chyba, túto a niekoľko ďalších opravíme už do dvoch dní.“
„Do dvoch dní? Čakal som menej. O dva dni.“
Vstávam a otvorene sa čudujem. Jasné, že to má svoje muchy, ale inak je to geniálna myšlienka! Videl som to dievča, jej oči a tak všetko, ale napríklad pozadie bolo rozmazané. Netreba sa čudovať, mráčiky som si všímal len kým som uvidel ju.
Idem do práce, mám ukázať prezentáciu nového podvodného detektora pohybu, ale cestou si zapisujem do rýchleho úložiská všetky kúsky z môjho života, ktoré by som chcel vidieť ešte raz. Navyše si môžem trochu vsadiť a niečo vyhrať. Známy námet, ale prečo nie? Prezerám si všetky výsledky z toho prekliateho dňa. Hokej, basketbal, čokoľvek čo ma napadne. Zvlášť všetky zápasy, čo sa odohrajú šestnásteho apríla. Do toho dňa sa chcem vrátiť. Urobiť nejaké zmeny. Rozmýšľam nad tým celú prednášku a nemôžem to dostať z hlavy. Ten komplikovaný deň, keď som o nej nevedel a jej vtedajší chalan ju zbil. Môžem byť tam a urobiť zmenu. Viem kde sa to stalo, aj kedy.
Zostupujem do labáku s číslom sedem a mám radosť. Štrnásť ľudí usilovne pracuje na projekte, ktorý má budúcnosť. Irónia. Budúcnosť má niečo, čo aspoň na oko mení minulosť. Vrátiť sa, urobiť čo je treba a hneď je lepšia nálada a pocit, že sa niečo zmenilo. Celý človek sa mení, vo svojom vnútri.
„Tak a hotovo?“
„Nemalo by to robiť už žiadne problémy, môžete vyskúšať.“
Sedím na kresle a znovu ma prepájajú s malou mašinkou veľkosti náramku. Pociťujem napätie. Vždy som chcel túto udalosť z jej života zmeniť. Zatváram oči a vybavujem si ten deň. Som v stávkovej kancelárii a normálne by som podal do okienka kus papiera. Teraz ho ale beriem späť a označujem, že Barcelona remizuje v riadnom hracom čase s podpriemerným tímom. Vyberám ešte deväť zápasov, ktorých výsledok si pamätám a vyťahujem všetky peniaze, do tej najmenšej mince. Viem, že mám veľa času. Idem do blízkeho verejného WC a prezriem si svoju tvár v zrkadle. Rovnaký Peter ako kedysi. Plný ideálov, nikde žiadne šediny a kohútik na vodu otáčajú mladé a silné ruky. Viem, že zajtra získam cez stávkovanie hŕbku peňazí. Nie veľmi výraznú, však som veľa nestavil, ale potešila by ma v tom čase. Dnes však mám iný plán.
Idem do svojho prenajatého bytu a beriem si so sebou boxera. Kedysi som tento bojový nástroj mal, ale nikdy som ho nepoužil. Toto bude prvý krát. Cestu k nej poznám veľmi dobre, cez dve ulice a cez obchodné centrum, ktoré vtedy akurát vyrastalo. Počujem hlas toho darebáka, kričí na ňu a ona na neho. Nechcem tam vpáliť a poriadne ho zmlátiť, ešte nie. Počkám. Začína to. Väčší hurhaj a prvá facka. Bežím dnu, chytám ho za ruku a udieram boxerom. Padá k zemi od mojej sily i prekvapenia a ona sa ho zastáva.
„Nechaj ho, nebi ho prosím, už stačilo!“
Počúvam ju a boxera skladám z ruky. Ďalej som to ale nepremyslel. Do kelu, nad čím som rozmýšľal? Že ujde a už ho neuvidí nikto z nás? Pýtajú sa ma kto som a odpovedám, že poznám len tak z videnia. To je hlúpe. Niekto, kto ani jedného nepozná, ide riešiť ich partnerskú hádku s boxerom?
Rozhodol som sa ostať v tejto realite zo dva dni. Viem, že zajtra sa tí dvaja rozídu a ja chcem byť pri nej, ak by boli problémy. Vyberiem si kôpku a stavím na ďalšie zápasy, ktoré skončia presne tak ako majú. Do večera a v noci si prezerám mesto, aké bolo kedysi. Niečo je jasné a inde chýbajú detaily. Čip musím pochváliť a práve tie nedokonalosti ma upozorňujú, že toto nie je môj terajší život, iba minulosť dopĺňaná kreativitou vyššieho programovania.
Na ďalšie ráno idem za Silviou. Len tak sa spýtať, či je v poriadku. Možno aj upozorniť na seba. Som rád, nie je tak doráňaná, ako keď sme sa v reálnej minulosti prvý krát stretli.
„Len som sa chcel presvedčiť, či si v poriadku.“
„Som, ale ty iste nie si. Prídeš sem a zmlátiš môjho frajera. Čo ti urobil?“
„Dal ti facku.“
„A ty si čo? Môj muž, keď ti to vadí?“
„Samozrejme, však...“
Pozerá sa začudovane a nedivím sa jej. Neznámy chalan sa predstaví ako jej muž. Stane sa mojou ženou, ale ešte sme sa nestretli. Stretneme sa presne o jednej, na moste. Vedľa stánku s tými nemožnými balónikmi. Ukryjem sa, nech ma nevidí ani ona, ani... ani moje skutočné ja. Po chvíli čakania nás vidno. Jej vypadáva dáždnik a ja... čo má byť toto? Je to zle. Nemá ma posielať preč a hroziť mi políciou, má zodvihnutý dáždnik prijať a pekne sa na mňa usmiať.
Blikám očami, na znamenie záujmu o odpojenie.
„Aké to bolo?“
„Vizuálne pekné, technicky je to dobre spracované, ale...“
„Áno pane?“
„Chcel som niečo vylepšiť, ale namiesto toho som veci zhoršil. Chcel som znovu prežiť udalosť pred stretnutím s mojou ženou, ale ona sa potom mojou ženou pravdepodobne nestala. Namiesto prvej a pre mňa veselej prechádzky ma poslala preč.“
„Je to simulácia, simuluje rôzne možnosti. Ale netreba žiadnu vyspelú techniku na to, aby človek vedel, že nie je dobré len tak sa zahrávať s citmi.“
„Ale ona je... už nie je...“
Rozprávam so smútkom a Williams na chvíľu pozerá rovnakým smerom ako ja. Môj starý stôl. Tam som kedysi pracoval. Už vtedy to tu nieslo názov labák 7 a stále je na stole obrázok krásnej ženy, doplnený o čierny pásik. Už dobrých šestnásť rokov.
„Po pravde ma napadlo, že si vyberiete inú spomienku,“ hovorí ma Dr. Williams.
„Ktorú? Jej smrť? Asi každý človek na svete by chcel, aby nikto z blízkych nezomrel. Smrť ale patrí k životu.“
„Ale bola to tvoja žena a aj teraz sa pozeráš na jej obrázok. Mohol si niečo urobiť.“
„Pokiaľ sa nepletiem, je to môj život, moje spomienky a sú to moje rozhodnutia. Navyše ju nič nezrazilo, sama si vzala život. To dobre vieš. Bol si so mnou na jej pohrebe a máš dobrú predstavu, ako som sa cítil. Ak by som jej v tom zabránil, skúsila by to znovu a znovu. Poznám ju a ver mi, nechcel by som ju vidieť umierať druhýkrát.“
„Možno by sa dala napraviť príčina. Hovoril si niečo o nevere.“
V miestnosti je úplné ticho, aj myš by bolo počuť. Všetci sa pozerajú na mňa. Každý jeden od špičkových odborníkov po upratovačku, ktorá práve niečo čistila. Rátal som, že človek, ktorého považujem za priateľa, si nechá toto tajomstvo pre seba.
„Mlč... mlč a znovu zapni ten prístroj, mám čo naprávať!“



















Toto a ďalšie diela sú súčasťou Greenie knižnice. Najnovšie vydanie
a veľa ďalšieho obsahu možno nájsť na internetovej stránke http://knihy.rs-design.sk